Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
würdige
du
würdigest
er/sie/es
würdige
wir
würdigen
ihr
würdiget
sie/Sie
würdigen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gewürdigt
du
habest gewürdigt
er/sie/es
habe gewürdigt
wir
haben gewürdigt
ihr
habet gewürdigt
sie/Sie
haben gewürdigt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde würdigen
du
werdest würdigen
er/sie/es
werde würdigen
wir
werden würdigen
ihr
werdet würdigen
sie/Sie
werden würdigen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gewürdigt haben
du
werdest gewürdigt haben
er/sie/es
werde gewürdigt haben
wir
werden gewürdigt haben
ihr
werdet gewürdigt haben
sie/Sie
werden gewürdigt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
würdigte
du
würdigtest
er/sie/es
würdigte
wir
würdigten
ihr
würdigtet
sie/Sie
würdigten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gewürdigt
du
hättest gewürdigt
er/sie/es
hätte gewürdigt
wir
hätten gewürdigt
ihr
hättet gewürdigt
sie/Sie
hätten gewürdigt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde würdigen
du
würdest würdigen
er/sie/es
würde würdigen
wir
würden würdigen
ihr
würdet würdigen
sie/Sie
würden würdigen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gewürdigt haben
du
würdest gewürdigt haben
er/sie/es
würde gewürdigt haben
wir
würden gewürdigt haben
ihr
würdet gewürdigt haben
sie/Sie
würden gewürdigt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [würdigen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob. p>
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.