Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
zentralisiere
du
zentralisierest
er/sie/es
zentralisiere
wir
zentralisieren
ihr
zentralisieret
sie/Sie
zentralisieren
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe zentralisiert
du
habest zentralisiert
er/sie/es
habe zentralisiert
wir
haben zentralisiert
ihr
habet zentralisiert
sie/Sie
haben zentralisiert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde zentralisieren
du
werdest zentralisieren
er/sie/es
werde zentralisieren
wir
werden zentralisieren
ihr
werdet zentralisieren
sie/Sie
werden zentralisieren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde zentralisiert haben
du
werdest zentralisiert haben
er/sie/es
werde zentralisiert haben
wir
werden zentralisiert haben
ihr
werdet zentralisiert haben
sie/Sie
werden zentralisiert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
zentralisierte
du
zentralisiertest
er/sie/es
zentralisierte
wir
zentralisierten
ihr
zentralisiertet
sie/Sie
zentralisierten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte zentralisiert
du
hättest zentralisiert
er/sie/es
hätte zentralisiert
wir
hätten zentralisiert
ihr
hättet zentralisiert
sie/Sie
hätten zentralisiert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde zentralisieren
du
würdest zentralisieren
er/sie/es
würde zentralisieren
wir
würden zentralisieren
ihr
würdet zentralisieren
sie/Sie
würden zentralisieren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde zentralisiert haben
du
würdest zentralisiert haben
er/sie/es
würde zentralisiert haben
wir
würden zentralisiert haben
ihr
würdet zentralisiert haben
sie/Sie
würden zentralisiert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [zentralisieren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
