Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
löse ab
du
lösest ab
er/sie/es
löse ab
wir
lösen ab
ihr
löset ab
sie/Sie
lösen ab
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe abgelöst
du
habest abgelöst
er/sie/es
habe abgelöst
wir
haben abgelöst
ihr
habet abgelöst
sie/Sie
haben abgelöst
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde ablösen
du
werdest ablösen
er/sie/es
werde ablösen
wir
werden ablösen
ihr
werdet ablösen
sie/Sie
werden ablösen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde abgelöst haben
du
werdest abgelöst haben
er/sie/es
werde abgelöst haben
wir
werden abgelöst haben
ihr
werdet abgelöst haben
sie/Sie
werden abgelöst haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
löste ab
du
löstest ab
er/sie/es
löste ab
wir
lösten ab
ihr
löstet ab
sie/Sie
lösten ab
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte abgelöst
du
hättest abgelöst
er/sie/es
hätte abgelöst
wir
hätten abgelöst
ihr
hättet abgelöst
sie/Sie
hätten abgelöst
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde ablösen
du
würdest ablösen
er/sie/es
würde ablösen
wir
würden ablösen
ihr
würdet ablösen
sie/Sie
würden ablösen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde abgelöst haben
du
würdest abgelöst haben
er/sie/es
würde abgelöst haben
wir
würden abgelöst haben
ihr
würdet abgelöst haben
sie/Sie
würden abgelöst haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [ablösen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
