Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
lese
du
lesest
er/sie/es
lese
wir
lesen
ihr
leset
sie/Sie
lesen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gelesen
du
habest gelesen
er/sie/es
habe gelesen
wir
haben gelesen
ihr
habet gelesen
sie/Sie
haben gelesen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde lesen
du
werdest lesen
er/sie/es
werde lesen
wir
werden lesen
ihr
werdet lesen
sie/Sie
werden lesen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gelesen haben
du
werdest gelesen haben
er/sie/es
werde gelesen haben
wir
werden gelesen haben
ihr
werdet gelesen haben
sie/Sie
werden gelesen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
läse
du
läsest
er/sie/es
läse
wir
läsen
ihr
läset
sie/Sie
läsen
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gelesen
du
hättest gelesen
er/sie/es
hätte gelesen
wir
hätten gelesen
ihr
hättet gelesen
sie/Sie
hätten gelesen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde lesen
du
würdest lesen
er/sie/es
würde lesen
wir
würden lesen
ihr
würdet lesen
sie/Sie
würden lesen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gelesen haben
du
würdest gelesen haben
er/sie/es
würde gelesen haben
wir
würden gelesen haben
ihr
würdet gelesen haben
sie/Sie
würden gelesen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesánepravidelného slovesa [lesen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
