Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
schließe an
du
schließest an
er/sie/es
schließe an
wir
schließen an
ihr
schließet an
sie/Sie
schließen an
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe angeschlossen
du
habest angeschlossen
er/sie/es
habe angeschlossen
wir
haben angeschlossen
ihr
habet angeschlossen
sie/Sie
haben angeschlossen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde anschließen
du
werdest anschließen
er/sie/es
werde anschließen
wir
werden anschließen
ihr
werdet anschließen
sie/Sie
werden anschließen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde angeschlossen haben
du
werdest angeschlossen haben
er/sie/es
werde angeschlossen haben
wir
werden angeschlossen haben
ihr
werdet angeschlossen haben
sie/Sie
werden angeschlossen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
schlösse an
du
schlössest an
er/sie/es
schlösse an
wir
schlössen an
ihr
schlösset an
sie/Sie
schlössen an
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte angeschlossen
du
hättest angeschlossen
er/sie/es
hätte angeschlossen
wir
hätten angeschlossen
ihr
hättet angeschlossen
sie/Sie
hätten angeschlossen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde anschließen
du
würdest anschließen
er/sie/es
würde anschließen
wir
würden anschließen
ihr
würdet anschließen
sie/Sie
würden anschließen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde angeschlossen haben
du
würdest angeschlossen haben
er/sie/es
würde angeschlossen haben
wir
würden angeschlossen haben
ihr
würdet angeschlossen haben
sie/Sie
würden angeschlossen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [anschliessen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
