Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
setze an
du
setzest an
er/sie/es
setze an
wir
setzen an
ihr
setzet an
sie/Sie
setzen an
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe angesetzt
du
habest angesetzt
er/sie/es
habe angesetzt
wir
haben angesetzt
ihr
habet angesetzt
sie/Sie
haben angesetzt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde ansetzen
du
werdest ansetzen
er/sie/es
werde ansetzen
wir
werden ansetzen
ihr
werdet ansetzen
sie/Sie
werden ansetzen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde angesetzt haben
du
werdest angesetzt haben
er/sie/es
werde angesetzt haben
wir
werden angesetzt haben
ihr
werdet angesetzt haben
sie/Sie
werden angesetzt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
setzte an
du
setztest an
er/sie/es
setzte an
wir
setzten an
ihr
setztet an
sie/Sie
setzten an
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte angesetzt
du
hättest angesetzt
er/sie/es
hätte angesetzt
wir
hätten angesetzt
ihr
hättet angesetzt
sie/Sie
hätten angesetzt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde ansetzen
du
würdest ansetzen
er/sie/es
würde ansetzen
wir
würden ansetzen
ihr
würdet ansetzen
sie/Sie
würden ansetzen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde angesetzt haben
du
würdest angesetzt haben
er/sie/es
würde angesetzt haben
wir
würden angesetzt haben
ihr
würdet angesetzt haben
sie/Sie
würden angesetzt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [ansetzen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
