Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
trete an
du
tretest an
er/sie/es
trete an
wir
treten an
ihr
tretet an
sie/Sie
treten an
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe angetreten
du
habest angetreten
er/sie/es
habe angetreten
wir
haben angetreten
ihr
habet angetreten
sie/Sie
haben angetreten
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde antreten
du
werdest antreten
er/sie/es
werde antreten
wir
werden antreten
ihr
werdet antreten
sie/Sie
werden antreten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde angetreten haben
du
werdest angetreten haben
er/sie/es
werde angetreten haben
wir
werden angetreten haben
ihr
werdet angetreten haben
sie/Sie
werden angetreten haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
träte an
du
trätest an
er/sie/es
träte an
wir
träten an
ihr
trätet an
sie/Sie
träten an
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte angetreten
du
hättest angetreten
er/sie/es
hätte angetreten
wir
hätten angetreten
ihr
hättet angetreten
sie/Sie
hätten angetreten
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde antreten
du
würdest antreten
er/sie/es
würde antreten
wir
würden antreten
ihr
würdet antreten
sie/Sie
würden antreten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde angetreten haben
du
würdest angetreten haben
er/sie/es
würde angetreten haben
wir
würden angetreten haben
ihr
würdet angetreten haben
sie/Sie
würden angetreten haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [antreten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
