Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
appelliere
du
appellierest
er/sie/es
appelliere
wir
appellieren
ihr
appellieret
sie/Sie
appellieren
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe appelliert
du
habest appelliert
er/sie/es
habe appelliert
wir
haben appelliert
ihr
habet appelliert
sie/Sie
haben appelliert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde appellieren
du
werdest appellieren
er/sie/es
werde appellieren
wir
werden appellieren
ihr
werdet appellieren
sie/Sie
werden appellieren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde appelliert haben
du
werdest appelliert haben
er/sie/es
werde appelliert haben
wir
werden appelliert haben
ihr
werdet appelliert haben
sie/Sie
werden appelliert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
appellierte
du
appelliertest
er/sie/es
appellierte
wir
appellierten
ihr
appelliertet
sie/Sie
appellierten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte appelliert
du
hättest appelliert
er/sie/es
hätte appelliert
wir
hätten appelliert
ihr
hättet appelliert
sie/Sie
hätten appelliert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde appellieren
du
würdest appellieren
er/sie/es
würde appellieren
wir
würden appellieren
ihr
würdet appellieren
sie/Sie
würden appellieren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde appelliert haben
du
würdest appelliert haben
er/sie/es
würde appelliert haben
wir
würden appelliert haben
ihr
würdet appelliert haben
sie/Sie
würden appelliert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [appellieren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
