Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
löse auf
du
lösest auf
er/sie/es
löse auf
wir
lösen auf
ihr
löset auf
sie/Sie
lösen auf
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe aufgelöst
du
habest aufgelöst
er/sie/es
habe aufgelöst
wir
haben aufgelöst
ihr
habet aufgelöst
sie/Sie
haben aufgelöst
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde auflösen
du
werdest auflösen
er/sie/es
werde auflösen
wir
werden auflösen
ihr
werdet auflösen
sie/Sie
werden auflösen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde aufgelöst haben
du
werdest aufgelöst haben
er/sie/es
werde aufgelöst haben
wir
werden aufgelöst haben
ihr
werdet aufgelöst haben
sie/Sie
werden aufgelöst haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
löste auf
du
löstest auf
er/sie/es
löste auf
wir
lösten auf
ihr
löstet auf
sie/Sie
lösten auf
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte aufgelöst
du
hättest aufgelöst
er/sie/es
hätte aufgelöst
wir
hätten aufgelöst
ihr
hättet aufgelöst
sie/Sie
hätten aufgelöst
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde auflösen
du
würdest auflösen
er/sie/es
würde auflösen
wir
würden auflösen
ihr
würdet auflösen
sie/Sie
würden auflösen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde aufgelöst haben
du
würdest aufgelöst haben
er/sie/es
würde aufgelöst haben
wir
würden aufgelöst haben
ihr
würdet aufgelöst haben
sie/Sie
würden aufgelöst haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [auflösen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
