Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
stehe auf
du
stehest auf
er/sie/es
stehe auf
wir
stehen auf
ihr
stehet auf
sie/Sie
stehen auf
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
sei aufgestanden
du
seiest aufgestanden; seist aufgestanden
er/sie/es
sei aufgestanden
wir
seien aufgestanden
ihr
seiet aufgestanden
sie/Sie
seien aufgestanden
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde aufstehen
du
werdest aufstehen
er/sie/es
werde aufstehen
wir
werden aufstehen
ihr
werdet aufstehen
sie/Sie
werden aufstehen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde aufgestanden sein
du
werdest aufgestanden sein
er/sie/es
werde aufgestanden sein
wir
werden aufgestanden sein
ihr
werdet aufgestanden sein
sie/Sie
werden aufgestanden sein
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
stünde auf; stände auf
du
stündest auf; ständest auf
er/sie/es
stünde auf; stände auf
wir
stünden auf; ständen auf
ihr
stündet auf; ständet auf
sie/Sie
stünden auf; ständen auf
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
wäre aufgestanden
du
wärest aufgestanden
er/sie/es
wäre aufgestanden
wir
wären aufgestanden
ihr
wäret aufgestanden
sie/Sie
wären aufgestanden
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde aufstehen
du
würdest aufstehen
er/sie/es
würde aufstehen
wir
würden aufstehen
ihr
würdet aufstehen
sie/Sie
würden aufstehen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde aufgestanden sein
du
würdest aufgestanden sein
er/sie/es
würde aufgestanden sein
wir
würden aufgestanden sein
ihr
würdet aufgestanden sein
sie/Sie
würden aufgestanden sein
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [aufstehen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob. p>
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.