Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
arbeite aus
du
arbeitest aus
er/sie/es
arbeite aus
wir
arbeiten aus
ihr
arbeitet aus
sie/Sie
arbeiten aus
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe ausgearbeitet
du
habest ausgearbeitet
er/sie/es
habe ausgearbeitet
wir
haben ausgearbeitet
ihr
habet ausgearbeitet
sie/Sie
haben ausgearbeitet
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde ausarbeiten
du
werdest ausarbeiten
er/sie/es
werde ausarbeiten
wir
werden ausarbeiten
ihr
werdet ausarbeiten
sie/Sie
werden ausarbeiten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde ausgearbeitet haben
du
werdest ausgearbeitet haben
er/sie/es
werde ausgearbeitet haben
wir
werden ausgearbeitet haben
ihr
werdet ausgearbeitet haben
sie/Sie
werden ausgearbeitet haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
arbeitete aus
du
arbeitetest aus
er/sie/es
arbeitete aus
wir
arbeiteten aus
ihr
arbeitetet aus
sie/Sie
arbeiteten aus
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte ausgearbeitet
du
hättest ausgearbeitet
er/sie/es
hätte ausgearbeitet
wir
hätten ausgearbeitet
ihr
hättet ausgearbeitet
sie/Sie
hätten ausgearbeitet
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde ausarbeiten
du
würdest ausarbeiten
er/sie/es
würde ausarbeiten
wir
würden ausarbeiten
ihr
würdet ausarbeiten
sie/Sie
würden ausarbeiten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde ausgearbeitet haben
du
würdest ausgearbeitet haben
er/sie/es
würde ausgearbeitet haben
wir
würden ausgearbeitet haben
ihr
würdet ausgearbeitet haben
sie/Sie
würden ausgearbeitet haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [ausarbeiten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
