Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
liefere aus
du
lieferst aus
er/sie/es
liefere aus
wir
liefern aus
ihr
liefert aus
sie/Sie
liefern aus
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe ausgeliefert
du
habest ausgeliefert
er/sie/es
habe ausgeliefert
wir
haben ausgeliefert
ihr
habet ausgeliefert
sie/Sie
haben ausgeliefert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde ausliefern
du
werdest ausliefern
er/sie/es
werde ausliefern
wir
werden ausliefern
ihr
werdet ausliefern
sie/Sie
werden ausliefern
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde ausgeliefert haben
du
werdest ausgeliefert haben
er/sie/es
werde ausgeliefert haben
wir
werden ausgeliefert haben
ihr
werdet ausgeliefert haben
sie/Sie
werden ausgeliefert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
lieferte aus
du
liefertest aus
er/sie/es
lieferte aus
wir
lieferten aus
ihr
liefertet aus
sie/Sie
lieferten aus
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte ausgeliefert
du
hättest ausgeliefert
er/sie/es
hätte ausgeliefert
wir
hätten ausgeliefert
ihr
hättet ausgeliefert
sie/Sie
hätten ausgeliefert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde ausliefern
du
würdest ausliefern
er/sie/es
würde ausliefern
wir
würden ausliefern
ihr
würdet ausliefern
sie/Sie
würden ausliefern
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde ausgeliefert haben
du
würdest ausgeliefert haben
er/sie/es
würde ausgeliefert haben
wir
würden ausgeliefert haben
ihr
würdet ausgeliefert haben
sie/Sie
würden ausgeliefert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [ausliefern]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
