Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
probiere aus
du
probierest aus
er/sie/es
probiere aus
wir
probieren aus
ihr
probieret aus
sie/Sie
probieren aus
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe ausprobiert
du
habest ausprobiert
er/sie/es
habe ausprobiert
wir
haben ausprobiert
ihr
habet ausprobiert
sie/Sie
haben ausprobiert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde ausprobieren
du
werdest ausprobieren
er/sie/es
werde ausprobieren
wir
werden ausprobieren
ihr
werdet ausprobieren
sie/Sie
werden ausprobieren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde ausprobiert haben
du
werdest ausprobiert haben
er/sie/es
werde ausprobiert haben
wir
werden ausprobiert haben
ihr
werdet ausprobiert haben
sie/Sie
werden ausprobiert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
probierte aus
du
probiertest aus
er/sie/es
probierte aus
wir
probierten aus
ihr
probiertet aus
sie/Sie
probierten aus
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte ausprobiert
du
hättest ausprobiert
er/sie/es
hätte ausprobiert
wir
hätten ausprobiert
ihr
hättet ausprobiert
sie/Sie
hätten ausprobiert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde ausprobieren
du
würdest ausprobieren
er/sie/es
würde ausprobieren
wir
würden ausprobieren
ihr
würdet ausprobieren
sie/Sie
würden ausprobieren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde ausprobiert haben
du
würdest ausprobiert haben
er/sie/es
würde ausprobiert haben
wir
würden ausprobiert haben
ihr
würdet ausprobiert haben
sie/Sie
würden ausprobiert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [ausprobieren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
