Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
schöpfe aus
du
schöpfest aus
er/sie/es
schöpfe aus
wir
schöpfen aus
ihr
schöpfet aus
sie/Sie
schöpfen aus
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe ausgeschöpft
du
habest ausgeschöpft
er/sie/es
habe ausgeschöpft
wir
haben ausgeschöpft
ihr
habet ausgeschöpft
sie/Sie
haben ausgeschöpft
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde ausschöpfen
du
werdest ausschöpfen
er/sie/es
werde ausschöpfen
wir
werden ausschöpfen
ihr
werdet ausschöpfen
sie/Sie
werden ausschöpfen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde ausgeschöpft haben
du
werdest ausgeschöpft haben
er/sie/es
werde ausgeschöpft haben
wir
werden ausgeschöpft haben
ihr
werdet ausgeschöpft haben
sie/Sie
werden ausgeschöpft haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
schöpfte aus
du
schöpftest aus
er/sie/es
schöpfte aus
wir
schöpften aus
ihr
schöpftet aus
sie/Sie
schöpften aus
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte ausgeschöpft
du
hättest ausgeschöpft
er/sie/es
hätte ausgeschöpft
wir
hätten ausgeschöpft
ihr
hättet ausgeschöpft
sie/Sie
hätten ausgeschöpft
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde ausschöpfen
du
würdest ausschöpfen
er/sie/es
würde ausschöpfen
wir
würden ausschöpfen
ihr
würdet ausschöpfen
sie/Sie
würden ausschöpfen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde ausgeschöpft haben
du
würdest ausgeschöpft haben
er/sie/es
würde ausgeschöpft haben
wir
würden ausgeschöpft haben
ihr
würdet ausgeschöpft haben
sie/Sie
würden ausgeschöpft haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [ausschöpfen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
