Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
steige aus
du
steigest aus
er/sie/es
steige aus
wir
steigen aus
ihr
steiget aus
sie/Sie
steigen aus
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
sei ausgestiegen
du
seiest ausgestiegen; seist ausgestiegen
er/sie/es
sei ausgestiegen
wir
seien ausgestiegen
ihr
seiet ausgestiegen
sie/Sie
seien ausgestiegen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde aussteigen
du
werdest aussteigen
er/sie/es
werde aussteigen
wir
werden aussteigen
ihr
werdet aussteigen
sie/Sie
werden aussteigen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde ausgestiegen sein
du
werdest ausgestiegen sein
er/sie/es
werde ausgestiegen sein
wir
werden ausgestiegen sein
ihr
werdet ausgestiegen sein
sie/Sie
werden ausgestiegen sein
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
stiege aus
du
stiegest aus
er/sie/es
stiege aus
wir
stiegen aus
ihr
stieget aus
sie/Sie
stiegen aus
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
wäre ausgestiegen
du
wärest ausgestiegen
er/sie/es
wäre ausgestiegen
wir
wären ausgestiegen
ihr
wäret ausgestiegen
sie/Sie
wären ausgestiegen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde aussteigen
du
würdest aussteigen
er/sie/es
würde aussteigen
wir
würden aussteigen
ihr
würdet aussteigen
sie/Sie
würden aussteigen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde ausgestiegen sein
du
würdest ausgestiegen sein
er/sie/es
würde ausgestiegen sein
wir
würden ausgestiegen sein
ihr
würdet ausgestiegen sein
sie/Sie
würden ausgestiegen sein
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [aussteigen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
