Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
stelle aus
du
stellest aus
er/sie/es
stelle aus
wir
stellen aus
ihr
stellet aus
sie/Sie
stellen aus
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe ausgestellt
du
habest ausgestellt
er/sie/es
habe ausgestellt
wir
haben ausgestellt
ihr
habet ausgestellt
sie/Sie
haben ausgestellt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde ausstellen
du
werdest ausstellen
er/sie/es
werde ausstellen
wir
werden ausstellen
ihr
werdet ausstellen
sie/Sie
werden ausstellen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde ausgestellt haben
du
werdest ausgestellt haben
er/sie/es
werde ausgestellt haben
wir
werden ausgestellt haben
ihr
werdet ausgestellt haben
sie/Sie
werden ausgestellt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
stellte aus
du
stelltest aus
er/sie/es
stellte aus
wir
stellten aus
ihr
stelltet aus
sie/Sie
stellten aus
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte ausgestellt
du
hättest ausgestellt
er/sie/es
hätte ausgestellt
wir
hätten ausgestellt
ihr
hättet ausgestellt
sie/Sie
hätten ausgestellt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde ausstellen
du
würdest ausstellen
er/sie/es
würde ausstellen
wir
würden ausstellen
ihr
würdet ausstellen
sie/Sie
würden ausstellen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde ausgestellt haben
du
würdest ausgestellt haben
er/sie/es
würde ausgestellt haben
wir
würden ausgestellt haben
ihr
würdet ausgestellt haben
sie/Sie
würden ausgestellt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [ausstellen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
