Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
werte aus
du
wertest aus
er/sie/es
werte aus
wir
werten aus
ihr
wertet aus
sie/Sie
werten aus
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe ausgewertet
du
habest ausgewertet
er/sie/es
habe ausgewertet
wir
haben ausgewertet
ihr
habet ausgewertet
sie/Sie
haben ausgewertet
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde auswerten
du
werdest auswerten
er/sie/es
werde auswerten
wir
werden auswerten
ihr
werdet auswerten
sie/Sie
werden auswerten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde ausgewertet haben
du
werdest ausgewertet haben
er/sie/es
werde ausgewertet haben
wir
werden ausgewertet haben
ihr
werdet ausgewertet haben
sie/Sie
werden ausgewertet haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
wertete aus
du
wertetest aus
er/sie/es
wertete aus
wir
werteten aus
ihr
wertetet aus
sie/Sie
werteten aus
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte ausgewertet
du
hättest ausgewertet
er/sie/es
hätte ausgewertet
wir
hätten ausgewertet
ihr
hättet ausgewertet
sie/Sie
hätten ausgewertet
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde auswerten
du
würdest auswerten
er/sie/es
würde auswerten
wir
würden auswerten
ihr
würdet auswerten
sie/Sie
würden auswerten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde ausgewertet haben
du
würdest ausgewertet haben
er/sie/es
würde ausgewertet haben
wir
würden ausgewertet haben
ihr
würdet ausgewertet haben
sie/Sie
würden ausgewertet haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [auswerten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
