Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
befreunde
du
befreundest
er/sie/es
befreunde
wir
befreunden
ihr
befreundet
sie/Sie
befreunden
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe befreundet
du
habest befreundet
er/sie/es
habe befreundet
wir
haben befreundet
ihr
habet befreundet
sie/Sie
haben befreundet
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde befreunden
du
werdest befreunden
er/sie/es
werde befreunden
wir
werden befreunden
ihr
werdet befreunden
sie/Sie
werden befreunden
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde befreundet haben
du
werdest befreundet haben
er/sie/es
werde befreundet haben
wir
werden befreundet haben
ihr
werdet befreundet haben
sie/Sie
werden befreundet haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
befreundete
du
befreundetest
er/sie/es
befreundete
wir
befreundeten
ihr
befreundetet
sie/Sie
befreundeten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte befreundet
du
hättest befreundet
er/sie/es
hätte befreundet
wir
hätten befreundet
ihr
hättet befreundet
sie/Sie
hätten befreundet
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde befreunden
du
würdest befreunden
er/sie/es
würde befreunden
wir
würden befreunden
ihr
würdet befreunden
sie/Sie
würden befreunden
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde befreundet haben
du
würdest befreundet haben
er/sie/es
würde befreundet haben
wir
würden befreundet haben
ihr
würdet befreundet haben
sie/Sie
würden befreundet haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [befreunden]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
