Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
trage bei
du
tragest bei
er/sie/es
trage bei
wir
tragen bei
ihr
traget bei
sie/Sie
tragen bei
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe beigetragen
du
habest beigetragen
er/sie/es
habe beigetragen
wir
haben beigetragen
ihr
habet beigetragen
sie/Sie
haben beigetragen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde beitragen
du
werdest beitragen
er/sie/es
werde beitragen
wir
werden beitragen
ihr
werdet beitragen
sie/Sie
werden beitragen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde beigetragen haben
du
werdest beigetragen haben
er/sie/es
werde beigetragen haben
wir
werden beigetragen haben
ihr
werdet beigetragen haben
sie/Sie
werden beigetragen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
trüge bei
du
trügest bei; trügst bei
er/sie/es
trüge bei
wir
trügen bei
ihr
trüget bei; trügt bei
sie/Sie
trügen bei
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte beigetragen
du
hättest beigetragen
er/sie/es
hätte beigetragen
wir
hätten beigetragen
ihr
hättet beigetragen
sie/Sie
hätten beigetragen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde beitragen
du
würdest beitragen
er/sie/es
würde beitragen
wir
würden beitragen
ihr
würdet beitragen
sie/Sie
würden beitragen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde beigetragen haben
du
würdest beigetragen haben
er/sie/es
würde beigetragen haben
wir
würden beigetragen haben
ihr
würdet beigetragen haben
sie/Sie
würden beigetragen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [beitragen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
