Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
durchdringe
du
durchdringest
er/sie/es
durchdringe
wir
durchdringen
ihr
durchdringet
sie/Sie
durchdringen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe durchdrungen
du
habest durchdrungen
er/sie/es
habe durchdrungen
wir
haben durchdrungen
ihr
habet durchdrungen
sie/Sie
haben durchdrungen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde durchdringen
du
werdest durchdringen
er/sie/es
werde durchdringen
wir
werden durchdringen
ihr
werdet durchdringen
sie/Sie
werden durchdringen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde durchdrungen haben
du
werdest durchdrungen haben
er/sie/es
werde durchdrungen haben
wir
werden durchdrungen haben
ihr
werdet durchdrungen haben
sie/Sie
werden durchdrungen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
durchdränge
du
durchdrängest; durchdrängst
er/sie/es
durchdränge
wir
durchdrängen
ihr
durchdränget; durchdrängt
sie/Sie
durchdrängen
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte durchdrungen
du
hättest durchdrungen
er/sie/es
hätte durchdrungen
wir
hätten durchdrungen
ihr
hättet durchdrungen
sie/Sie
hätten durchdrungen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde durchdringen
du
würdest durchdringen
er/sie/es
würde durchdringen
wir
würden durchdringen
ihr
würdet durchdringen
sie/Sie
würden durchdringen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde durchdrungen haben
du
würdest durchdrungen haben
er/sie/es
würde durchdrungen haben
wir
würden durchdrungen haben
ihr
würdet durchdrungen haben
sie/Sie
würden durchdrungen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [durchdringen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
