Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
binde ein
du
bindest ein
er/sie/es
binde ein
wir
binden ein
ihr
bindet ein
sie/Sie
binden ein
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe eingebunden
du
habest eingebunden
er/sie/es
habe eingebunden
wir
haben eingebunden
ihr
habet eingebunden
sie/Sie
haben eingebunden
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde einbinden
du
werdest einbinden
er/sie/es
werde einbinden
wir
werden einbinden
ihr
werdet einbinden
sie/Sie
werden einbinden
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde eingebunden haben
du
werdest eingebunden haben
er/sie/es
werde eingebunden haben
wir
werden eingebunden haben
ihr
werdet eingebunden haben
sie/Sie
werden eingebunden haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
bände ein
du
bändest ein
er/sie/es
bände ein
wir
bänden ein
ihr
bändet ein
sie/Sie
bänden ein
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte eingebunden
du
hättest eingebunden
er/sie/es
hätte eingebunden
wir
hätten eingebunden
ihr
hättet eingebunden
sie/Sie
hätten eingebunden
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde einbinden
du
würdest einbinden
er/sie/es
würde einbinden
wir
würden einbinden
ihr
würdet einbinden
sie/Sie
würden einbinden
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde eingebunden haben
du
würdest eingebunden haben
er/sie/es
würde eingebunden haben
wir
würden eingebunden haben
ihr
würdet eingebunden haben
sie/Sie
würden eingebunden haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [einbinden]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
