Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
gehe ein
du
gehest ein
er/sie/es
gehe ein
wir
gehen ein
ihr
gehet ein
sie/Sie
gehen ein
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
sei eingegangen
du
seiest eingegangen; seist eingegangen
er/sie/es
sei eingegangen
wir
seien eingegangen
ihr
seiet eingegangen
sie/Sie
seien eingegangen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde eingehen
du
werdest eingehen
er/sie/es
werde eingehen
wir
werden eingehen
ihr
werdet eingehen
sie/Sie
werden eingehen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde eingegangen sein
du
werdest eingegangen sein
er/sie/es
werde eingegangen sein
wir
werden eingegangen sein
ihr
werdet eingegangen sein
sie/Sie
werden eingegangen sein
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
ginge ein
du
gingest ein
er/sie/es
ginge ein
wir
gingen ein
ihr
ginget ein
sie/Sie
gingen ein
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
wäre eingegangen
du
wärest eingegangen
er/sie/es
wäre eingegangen
wir
wären eingegangen
ihr
wäret eingegangen
sie/Sie
wären eingegangen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde eingehen
du
würdest eingehen
er/sie/es
würde eingehen
wir
würden eingehen
ihr
würdet eingehen
sie/Sie
würden eingehen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde eingegangen sein
du
würdest eingegangen sein
er/sie/es
würde eingegangen sein
wir
würden eingegangen sein
ihr
würdet eingegangen sein
sie/Sie
würden eingegangen sein
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [eingehen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
