Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
mische ein
du
mischest ein
er/sie/es
mische ein
wir
mischen ein
ihr
mischet ein
sie/Sie
mischen ein
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe eingemischt
du
habest eingemischt
er/sie/es
habe eingemischt
wir
haben eingemischt
ihr
habet eingemischt
sie/Sie
haben eingemischt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde einmischen
du
werdest einmischen
er/sie/es
werde einmischen
wir
werden einmischen
ihr
werdet einmischen
sie/Sie
werden einmischen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde eingemischt haben
du
werdest eingemischt haben
er/sie/es
werde eingemischt haben
wir
werden eingemischt haben
ihr
werdet eingemischt haben
sie/Sie
werden eingemischt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
mischte ein
du
mischtest ein
er/sie/es
mischte ein
wir
mischten ein
ihr
mischtet ein
sie/Sie
mischten ein
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte eingemischt
du
hättest eingemischt
er/sie/es
hätte eingemischt
wir
hätten eingemischt
ihr
hättet eingemischt
sie/Sie
hätten eingemischt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde einmischen
du
würdest einmischen
er/sie/es
würde einmischen
wir
würden einmischen
ihr
würdet einmischen
sie/Sie
würden einmischen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde eingemischt haben
du
würdest eingemischt haben
er/sie/es
würde eingemischt haben
wir
würden eingemischt haben
ihr
würdet eingemischt haben
sie/Sie
würden eingemischt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [einmischen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
