Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
schlafe ein
du
schlafest ein
er/sie/es
schlafe ein
wir
schlafen ein
ihr
schlafet ein
sie/Sie
schlafen ein
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
sei eingeschlafen
du
seiest eingeschlafen; seist eingeschlafen
er/sie/es
sei eingeschlafen
wir
seien eingeschlafen
ihr
seiet eingeschlafen
sie/Sie
seien eingeschlafen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde einschlafen
du
werdest einschlafen
er/sie/es
werde einschlafen
wir
werden einschlafen
ihr
werdet einschlafen
sie/Sie
werden einschlafen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde eingeschlafen haben
du
werdest eingeschlafen haben
er/sie/es
werde eingeschlafen haben
wir
werden eingeschlafen haben
ihr
werdet eingeschlafen haben
sie/Sie
werden eingeschlafen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
schliefe ein
du
schliefest ein
er/sie/es
schliefe ein
wir
schliefen ein
ihr
schliefet ein
sie/Sie
schliefen ein
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
wäre eingeschlafen
du
wärest eingeschlafen
er/sie/es
wäre eingeschlafen
wir
wären eingeschlafen
ihr
wäret eingeschlafen
sie/Sie
wären eingeschlafen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde einschlafen
du
würdest einschlafen
er/sie/es
würde einschlafen
wir
würden einschlafen
ihr
würdet einschlafen
sie/Sie
würden einschlafen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde eingeschlafen haben
du
würdest eingeschlafen haben
er/sie/es
würde eingeschlafen haben
wir
würden eingeschlafen haben
ihr
würdet eingeschlafen haben
sie/Sie
würden eingeschlafen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [einschlafen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
