Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
steige ein
du
steigest ein
er/sie/es
steige ein
wir
steigen ein
ihr
steiget ein
sie/Sie
steigen ein
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
sei eingestiegen
du
seiest eingestiegen; seist eingestiegen
er/sie/es
sei eingestiegen
wir
seien eingestiegen
ihr
seiet eingestiegen
sie/Sie
seien eingestiegen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde einsteigen
du
werdest einsteigen
er/sie/es
werde einsteigen
wir
werden einsteigen
ihr
werdet einsteigen
sie/Sie
werden einsteigen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde eingestiegen sein
du
werdest eingestiegen sein
er/sie/es
werde eingestiegen sein
wir
werden eingestiegen sein
ihr
werdet eingestiegen sein
sie/Sie
werden eingestiegen sein
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
stiege ein
du
stiegest ein
er/sie/es
stiege ein
wir
stiegen ein
ihr
stieget ein
sie/Sie
stiegen ein
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
wäre eingestiegen
du
wärest eingestiegen
er/sie/es
wäre eingestiegen
wir
wären eingestiegen
ihr
wäret eingestiegen
sie/Sie
wären eingestiegen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde einsteigen
du
würdest einsteigen
er/sie/es
würde einsteigen
wir
würden einsteigen
ihr
würdet einsteigen
sie/Sie
würden einsteigen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde eingestiegen sein
du
würdest eingestiegen sein
er/sie/es
würde eingestiegen sein
wir
würden eingestiegen sein
ihr
würdet eingestiegen sein
sie/Sie
würden eingestiegen sein
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [einsteigen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
