Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
trage ein
du
tragest ein
er/sie/es
trage ein
wir
tragen ein
ihr
traget ein
sie/Sie
tragen ein
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe eingetragen
du
habest eingetragen
er/sie/es
habe eingetragen
wir
haben eingetragen
ihr
habet eingetragen
sie/Sie
haben eingetragen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde eintragen
du
werdest eintragen
er/sie/es
werde eintragen
wir
werden eintragen
ihr
werdet eintragen
sie/Sie
werden eintragen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde eingetragen haben
du
werdest eingetragen haben
er/sie/es
werde eingetragen haben
wir
werden eingetragen haben
ihr
werdet eingetragen haben
sie/Sie
werden eingetragen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
trüge ein
du
trügest ein; trügst ein
er/sie/es
trüge ein
wir
trügen ein
ihr
trüget ein; trügt ein
sie/Sie
trügen ein
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte eingetragen
du
hättest eingetragen
er/sie/es
hätte eingetragen
wir
hätten eingetragen
ihr
hättet eingetragen
sie/Sie
hätten eingetragen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde eintragen
du
würdest eintragen
er/sie/es
würde eintragen
wir
würden eintragen
ihr
würdet eintragen
sie/Sie
würden eintragen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde eingetragen haben
du
würdest eingetragen haben
er/sie/es
würde eingetragen haben
wir
würden eingetragen haben
ihr
würdet eingetragen haben
sie/Sie
würden eingetragen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [eintragen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
