Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
ziehe ein
du
ziehest ein
er/sie/es
ziehe ein
wir
ziehen ein
ihr
ziehet ein
sie/Sie
ziehen ein
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe eingezogen
du
habest eingezogen
er/sie/es
habe eingezogen
wir
haben eingezogen
ihr
habet eingezogen
sie/Sie
haben eingezogen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde einziehen
du
werdest einziehen
er/sie/es
werde einziehen
wir
werden einziehen
ihr
werdet einziehen
sie/Sie
werden einziehen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde eingezogen haben
du
werdest eingezogen haben
er/sie/es
werde eingezogen haben
wir
werden eingezogen haben
ihr
werdet eingezogen haben
sie/Sie
werden eingezogen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
zöge ein
du
zögest ein; zögst ein
er/sie/es
zöge ein
wir
zögen ein
ihr
zöget ein; zögt ein
sie/Sie
zögen ein
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte eingezogen
du
hättest eingezogen
er/sie/es
hätte eingezogen
wir
hätten eingezogen
ihr
hättet eingezogen
sie/Sie
hätten eingezogen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde einziehen
du
würdest einziehen
er/sie/es
würde einziehen
wir
würden einziehen
ihr
würdet einziehen
sie/Sie
würden einziehen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde eingezogen haben
du
würdest eingezogen haben
er/sie/es
würde eingezogen haben
wir
würden eingezogen haben
ihr
würdet eingezogen haben
sie/Sie
würden eingezogen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [einziehen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
