Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
entrichte
du
entrichtest
er/sie/es
entrichte
wir
entrichten
ihr
entrichtet
sie/Sie
entrichten
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe entrichtet
du
habest entrichtet
er/sie/es
habe entrichtet
wir
haben entrichtet
ihr
habet entrichtet
sie/Sie
haben entrichtet
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde entrichten
du
werdest entrichten
er/sie/es
werde entrichten
wir
werden entrichten
ihr
werdet entrichten
sie/Sie
werden entrichten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde entrichtet haben
du
werdest entrichtet haben
er/sie/es
werde entrichtet haben
wir
werden entrichtet haben
ihr
werdet entrichtet haben
sie/Sie
werden entrichtet haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
entrichtete
du
entrichtetest
er/sie/es
entrichtete
wir
entrichteten
ihr
entrichtetet
sie/Sie
entrichteten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte entrichtet
du
hättest entrichtet
er/sie/es
hätte entrichtet
wir
hätten entrichtet
ihr
hättet entrichtet
sie/Sie
hätten entrichtet
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde entrichten
du
würdest entrichten
er/sie/es
würde entrichten
wir
würden entrichten
ihr
würdet entrichten
sie/Sie
würden entrichten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde entrichtet haben
du
würdest entrichtet haben
er/sie/es
würde entrichtet haben
wir
würden entrichtet haben
ihr
würdet entrichtet haben
sie/Sie
würden entrichtet haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [entrichten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
