Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
entschlüssle; entschlüssele
du
entschlüsselst
er/sie/es
entschlüssle; entschlüssele
wir
entschlüsseln
ihr
entschlüsselt
sie/Sie
entschlüsseln
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe entschlüsselt
du
habest entschlüsselt
er/sie/es
habe entschlüsselt
wir
haben entschlüsselt
ihr
habet entschlüsselt
sie/Sie
haben entschlüsselt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde entschlüsseln
du
werdest entschlüsseln
er/sie/es
werde entschlüsseln
wir
werden entschlüsseln
ihr
werdet entschlüsseln
sie/Sie
werden entschlüsseln
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde entschlüsselt haben
du
werdest entschlüsselt haben
er/sie/es
werde entschlüsselt haben
wir
werden entschlüsselt haben
ihr
werdet entschlüsselt haben
sie/Sie
werden entschlüsselt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
entschlüsselte
du
entschlüsseltest
er/sie/es
entschlüsselte
wir
entschlüsselten
ihr
entschlüsseltet
sie/Sie
entschlüsselten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte entschlüsselt
du
hättest entschlüsselt
er/sie/es
hätte entschlüsselt
wir
hätten entschlüsselt
ihr
hättet entschlüsselt
sie/Sie
hätten entschlüsselt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde entschlüsseln
du
würdest entschlüsseln
er/sie/es
würde entschlüsseln
wir
würden entschlüsseln
ihr
würdet entschlüsseln
sie/Sie
würden entschlüsseln
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde entschlüsselt haben
du
würdest entschlüsselt haben
er/sie/es
würde entschlüsselt haben
wir
würden entschlüsselt haben
ihr
würdet entschlüsselt haben
sie/Sie
würden entschlüsselt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [entschlüsseln]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
