Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
entsende
du
entsendest
er/sie/es
entsende
wir
entsenden
ihr
entsendet
sie/Sie
entsenden
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe entsandt; entsendet
du
habest entsandt; entsendet
er/sie/es
habe entsandt; entsendet
wir
haben entsandt; entsendet
ihr
habet entsandt; entsendet
sie/Sie
haben entsandt; entsendet
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde entsenden
du
werdest entsenden
er/sie/es
werde entsenden
wir
werden entsenden
ihr
werdet entsenden
sie/Sie
werden entsenden
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde entsandt; entsendet
du
werdest entsandt; entsendet
er/sie/es
werde entsandt; entsendet
wir
werden entsandt; entsendet
ihr
werdet entsandt; entsendet
sie/Sie
werden entsandt; entsendet
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
entsendete
du
entsendetest
er/sie/es
entsendete
wir
entsendeten
ihr
entsendetet
sie/Sie
entsendeten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte entsandt; entsendet
du
hättest entsandt; entsendet
er/sie/es
hätte entsandt; entsendet
wir
hätten entsandt; entsendet
ihr
hättet entsandt; entsendet
sie/Sie
hätten entsandt; entsendet
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde entsenden
du
würdest entsenden
er/sie/es
würde entsenden
wir
würden entsenden
ihr
würdet entsenden
sie/Sie
würden entsenden
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde entsandt; entsendet haben
du
würdest entsandt; entsendet haben
er/sie/es
würde entsandt; entsendet haben
wir
würden entsandt; entsendet haben
ihr
würdet entsandt; entsendet haben
sie/Sie
würden entsandt; entsendet haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [entsenden]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
