Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
entstehe
du
entstehest
er/sie/es
entstehe
wir
entstehen
ihr
entstehet
sie/Sie
entstehen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
sei entstanden
du
seiest entstanden; seist entstanden
er/sie/es
sei entstanden
wir
seien entstanden
ihr
seiet entstanden
sie/Sie
seien entstanden
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde entstehen
du
werdest entstehen
er/sie/es
werde entstehen
wir
werden entstehen
ihr
werdet entstehen
sie/Sie
werden entstehen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde entstanden sein
du
werdest entstanden sein
er/sie/es
werde entstanden sein
wir
werden entstanden sein
ihr
werdet entstanden sein
sie/Sie
werden entstanden sein
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
entstünde; entstände
du
entstündest; entständest
er/sie/es
entstünde; entstände
wir
entstünden; entständen
ihr
entstündet; entständet
sie/Sie
entstünden; entständen
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
wäre entstanden
du
wärest entstanden
er/sie/es
wäre entstanden
wir
wären entstanden
ihr
wäret entstanden
sie/Sie
wären entstanden
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde entstehen
du
würdest entstehen
er/sie/es
würde entstehen
wir
würden entstehen
ihr
würdet entstehen
sie/Sie
würden entstehen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde entstanden sein
du
würdest entstanden sein
er/sie/es
würde entstanden sein
wir
würden entstanden sein
ihr
würdet entstanden sein
sie/Sie
würden entstanden sein
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [entstehen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
