Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
ernähre
du
ernährest
er/sie/es
ernähre
wir
ernähren
ihr
ernähret
sie/Sie
ernähren
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe ernährt
du
habest ernährt
er/sie/es
habe ernährt
wir
haben ernährt
ihr
habet ernährt
sie/Sie
haben ernährt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde ernähren
du
werdest ernähren
er/sie/es
werde ernähren
wir
werden ernähren
ihr
werdet ernähren
sie/Sie
werden ernähren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde ernährt haben
du
werdest ernährt haben
er/sie/es
werde ernährt haben
wir
werden ernährt haben
ihr
werdet ernährt haben
sie/Sie
werden ernährt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
ernährte
du
ernährtest
er/sie/es
ernährte
wir
ernährten
ihr
ernährtet
sie/Sie
ernährten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte ernährt
du
hättest ernährt
er/sie/es
hätte ernährt
wir
hätten ernährt
ihr
hättet ernährt
sie/Sie
hätten ernährt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde ernähren
du
würdest ernähren
er/sie/es
würde ernähren
wir
würden ernähren
ihr
würdet ernähren
sie/Sie
würden ernähren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde ernährt haben
du
würdest ernährt haben
er/sie/es
würde ernährt haben
wir
würden ernährt haben
ihr
würdet ernährt haben
sie/Sie
würden ernährt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [ernähren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
