Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
erzähle
du
erzählest
er/sie/es
erzähle
wir
erzählen
ihr
erzählet
sie/Sie
erzählen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe erzählt
du
habest erzählt
er/sie/es
habe erzählt
wir
haben erzählt
ihr
habet erzählt
sie/Sie
haben erzählt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde erzählen
du
werdest erzählen
er/sie/es
werde erzählen
wir
werden erzählen
ihr
werdet erzählen
sie/Sie
werden erzählen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde erzählt haben
du
werdest erzählt haben
er/sie/es
werde erzählt haben
wir
werden erzählt haben
ihr
werdet erzählt haben
sie/Sie
werden erzählt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
erzählte
du
erzähltest
er/sie/es
erzählte
wir
erzählten
ihr
erzähltet
sie/Sie
erzählten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte erzählt
du
hättest erzählt
er/sie/es
hätte erzählt
wir
hätten erzählt
ihr
hättet erzählt
sie/Sie
hätten erzählt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde erzählen
du
würdest erzählen
er/sie/es
würde erzählen
wir
würden erzählen
ihr
würdet erzählen
sie/Sie
würden erzählen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde erzählt haben
du
würdest erzählt haben
er/sie/es
würde erzählt haben
wir
würden erzählt haben
ihr
würdet erzählt haben
sie/Sie
würden erzählt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [erzählen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
