Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
setze fort
du
setzest fort
er/sie/es
setze fort
wir
setzen fort
ihr
setzet fort
sie/Sie
setzen fort
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe fortgesetzt
du
habest fortgesetzt
er/sie/es
habe fortgesetzt
wir
haben fortgesetzt
ihr
habet fortgesetzt
sie/Sie
haben fortgesetzt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde fortsetzen
du
werdest fortsetzen
er/sie/es
werde fortsetzen
wir
werden fortsetzen
ihr
werdet fortsetzen
sie/Sie
werden fortsetzen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde fortgesetzt haben
du
werdest fortgesetzt haben
er/sie/es
werde fortgesetzt haben
wir
werden fortgesetzt haben
ihr
werdet fortgesetzt haben
sie/Sie
werden fortgesetzt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
setzte fort
du
setztest fort
er/sie/es
setzte fort
wir
setzten fort
ihr
setztet fort
sie/Sie
setzten fort
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte fortgesetzt
du
hättest fortgesetzt
er/sie/es
hätte fortgesetzt
wir
hätten fortgesetzt
ihr
hättet fortgesetzt
sie/Sie
hätten fortgesetzt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde fortsetzen
du
würdest fortsetzen
er/sie/es
würde fortsetzen
wir
würden fortsetzen
ihr
würdet fortsetzen
sie/Sie
würden fortsetzen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde fortgesetzt haben
du
würdest fortgesetzt haben
er/sie/es
würde fortgesetzt haben
wir
würden fortgesetzt haben
ihr
würdet fortgesetzt haben
sie/Sie
würden fortgesetzt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [fortsetzen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
