Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
gebühre
du
gebührest
er/sie/es
gebühre
wir
gebühren
ihr
gebühret
sie/Sie
gebühren
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gebührt
du
habest gebührt
er/sie/es
habe gebührt
wir
haben gebührt
ihr
habet gebührt
sie/Sie
haben gebührt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde gebühren
du
werdest gebühren
er/sie/es
werde gebühren
wir
werden gebühren
ihr
werdet gebühren
sie/Sie
werden gebühren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gebührt haben
du
werdest gebührt haben
er/sie/es
werde gebührt haben
wir
werden gebührt haben
ihr
werdet gebührt haben
sie/Sie
werden gebührt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
gebührte
du
gebührtest
er/sie/es
gebührte
wir
gebührten
ihr
gebührtet
sie/Sie
gebührten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gebührt
du
hättest gebührt
er/sie/es
hätte gebührt
wir
hätten gebührt
ihr
hättet gebührt
sie/Sie
hätten gebührt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde gebühren
du
würdest gebühren
er/sie/es
würde gebühren
wir
würden gebühren
ihr
würdet gebühren
sie/Sie
würden gebühren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gebührt haben
du
würdest gebührt haben
er/sie/es
würde gebührt haben
wir
würden gebührt haben
ihr
würdet gebührt haben
sie/Sie
würden gebührt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [gebühren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
