Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
gehorche
du
gehorchest
er/sie/es
gehorche
wir
gehorchen
ihr
gehorchet
sie/Sie
gehorchen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gehorcht
du
habest gehorcht
er/sie/es
habe gehorcht
wir
haben gehorcht
ihr
habet gehorcht
sie/Sie
haben gehorcht
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde gehorchen
du
werdest gehorchen
er/sie/es
werde gehorchen
wir
werden gehorchen
ihr
werdet gehorchen
sie/Sie
werden gehorchen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gehorcht haben
du
werdest gehorcht haben
er/sie/es
werde gehorcht haben
wir
werden gehorcht haben
ihr
werdet gehorcht haben
sie/Sie
werden gehorcht haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
gehorchte
du
gehorchtest
er/sie/es
gehorchte
wir
gehorchten
ihr
gehorchtet
sie/Sie
gehorchten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gehorcht
du
hättest gehorcht
er/sie/es
hätte gehorcht
wir
hätten gehorcht
ihr
hättet gehorcht
sie/Sie
hätten gehorcht
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde gehorchen
du
würdest gehorchen
er/sie/es
würde gehorchen
wir
würden gehorchen
ihr
würdet gehorchen
sie/Sie
würden gehorchen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gehorcht haben
du
würdest gehorcht haben
er/sie/es
würde gehorcht haben
wir
würden gehorcht haben
ihr
würdet gehorcht haben
sie/Sie
würden gehorcht haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [gehorchen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
