Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
handhabe
du
handhabest
er/sie/es
handhabe
wir
handhaben
ihr
handhabet
sie/Sie
handhaben
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gehandhabt
du
habest gehandhabt
er/sie/es
habe gehandhabt
wir
haben gehandhabt
ihr
habet gehandhabt
sie/Sie
haben gehandhabt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde handhaben
du
werdest handhaben
er/sie/es
werde handhaben
wir
werden handhaben
ihr
werdet handhaben
sie/Sie
werden handhaben
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gehandhabt haben
du
werdest gehandhabt haben
er/sie/es
werde gehandhabt haben
wir
werden gehandhabt haben
ihr
werdet gehandhabt haben
sie/Sie
werden gehandhabt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
handhabte
du
handhabtest
er/sie/es
handhabte
wir
handhabten
ihr
handhabtet
sie/Sie
handhabten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gehandhabt
du
hättest gehandhabt
er/sie/es
hätte gehandhabt
wir
hätten gehandhabt
ihr
hättet gehandhabt
sie/Sie
hätten gehandhabt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde handhaben
du
würdest handhaben
er/sie/es
würde handhaben
wir
würden handhaben
ihr
würdet handhaben
sie/Sie
würden handhaben
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gehandhabt haben
du
würdest gehandhabt haben
er/sie/es
würde gehandhabt haben
wir
würden gehandhabt haben
ihr
würdet gehandhabt haben
sie/Sie
würden gehandhabt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [handhaben]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
