Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
gehe hervor
du
gehest hervor
er/sie/es
gehe hervor
wir
gehen hervor
ihr
gehet hervor
sie/Sie
gehen hervor
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
sei hervorgegangen
du
seiest hervorgegangen; seist hervorgegangen
er/sie/es
sei hervorgegangen
wir
seien hervorgegangen
ihr
seiet hervorgegangen
sie/Sie
seien hervorgegangen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde hervorgehen
du
werdest hervorgehen
er/sie/es
werde hervorgehen
wir
werden hervorgehen
ihr
werdet hervorgehen
sie/Sie
werden hervorgehen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde hervorgegangen sein
du
werdest hervorgegangen sein
er/sie/es
werde hervorgegangen sein
wir
werden hervorgegangen sein
ihr
werdet hervorgegangen sein
sie/Sie
werden hervorgegangen sein
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
ginge hervor
du
gingest hervor
er/sie/es
ginge hervor
wir
gingen hervor
ihr
ginget hervor
sie/Sie
gingen hervor
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
wäre hervorgegangen
du
wärest hervorgegangen
er/sie/es
wäre hervorgegangen
wir
wären hervorgegangen
ihr
wäret hervorgegangen
sie/Sie
wären hervorgegangen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde hervorgehen
du
würdest hervorgehen
er/sie/es
würde hervorgehen
wir
würden hervorgehen
ihr
würdet hervorgehen
sie/Sie
würden hervorgehen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde hervorgegangen sein
du
würdest hervorgegangen sein
er/sie/es
würde hervorgegangen sein
wir
würden hervorgegangen sein
ihr
würdet hervorgegangen sein
sie/Sie
würden hervorgegangen sein
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [hervorgehen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
