Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
rufe hervor
du
rufest hervor
er/sie/es
rufe hervor
wir
rufen hervor
ihr
rufet hervor
sie/Sie
rufen hervor
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe hervorgerufen
du
habest hervorgerufen
er/sie/es
habe hervorgerufen
wir
haben hervorgerufen
ihr
habet hervorgerufen
sie/Sie
haben hervorgerufen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde hervorrufen
du
werdest hervorrufen
er/sie/es
werde hervorrufen
wir
werden hervorrufen
ihr
werdet hervorrufen
sie/Sie
werden hervorrufen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde hervorgerufen haben
du
werdest hervorgerufen haben
er/sie/es
werde hervorgerufen haben
wir
werden hervorgerufen haben
ihr
werdet hervorgerufen haben
sie/Sie
werden hervorgerufen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
riefe hervor
du
riefest hervor
er/sie/es
riefe hervor
wir
riefen hervor
ihr
riefet hervor
sie/Sie
riefen hervor
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte hervorgerufen
du
hättest hervorgerufen
er/sie/es
hätte hervorgerufen
wir
hätten hervorgerufen
ihr
hättet hervorgerufen
sie/Sie
hätten hervorgerufen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde hervorrufen
du
würdest hervorrufen
er/sie/es
würde hervorrufen
wir
würden hervorrufen
ihr
würdet hervorrufen
sie/Sie
würden hervorrufen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde hervorgerufen haben
du
würdest hervorgerufen haben
er/sie/es
würde hervorgerufen haben
wir
würden hervorgerufen haben
ihr
würdet hervorgerufen haben
sie/Sie
würden hervorgerufen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [hervorrufen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
