Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
nehme hin
du
nehmest hin
er/sie/es
nehme hin
wir
nehmen hin
ihr
nehmet hin
sie/Sie
nehmen hin
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe hingenommen
du
habest hingenommen
er/sie/es
habe hingenommen
wir
haben hingenommen
ihr
habet hingenommen
sie/Sie
haben hingenommen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde hinnehmen
du
werdest hinnehmen
er/sie/es
werde hinnehmen
wir
werden hinnehmen
ihr
werdet hinnehmen
sie/Sie
werden hinnehmen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde hingenommen haben
du
werdest hingenommen haben
er/sie/es
werde hingenommen haben
wir
werden hingenommen haben
ihr
werdet hingenommen haben
sie/Sie
werden hingenommen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
nähme hin
du
nähmest hin; nähmst hin
er/sie/es
nähme hin
wir
nähmen hin
ihr
nähmet hin; nähmt hin
sie/Sie
nähmen hin
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte hingenommen
du
hättest hingenommen
er/sie/es
hätte hingenommen
wir
hätten hingenommen
ihr
hättet hingenommen
sie/Sie
hätten hingenommen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde hinnehmen
du
würdest hinnehmen
er/sie/es
würde hinnehmen
wir
würden hinnehmen
ihr
würdet hinnehmen
sie/Sie
würden hinnehmen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde hingenommen haben
du
würdest hingenommen haben
er/sie/es
würde hingenommen haben
wir
würden hingenommen haben
ihr
würdet hingenommen haben
sie/Sie
würden hingenommen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [hinnehmen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
