Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
höre
du
hörest
er/sie/es
höre
wir
hören
ihr
höret
sie/Sie
hören
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gehört
du
habest gehört
er/sie/es
habe gehört
wir
haben gehört
ihr
habet gehört
sie/Sie
haben gehört
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde hören
du
werdest hören
er/sie/es
werde hören
wir
werden hören
ihr
werdet hören
sie/Sie
werden hören
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gehört haben
du
werdest gehört haben
er/sie/es
werde gehört haben
wir
werden gehört haben
ihr
werdet gehört haben
sie/Sie
werden gehört haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
hörte
du
hörtest
er/sie/es
hörte
wir
hörten
ihr
hörtet
sie/Sie
hörten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gehört
du
hättest gehört
er/sie/es
hätte gehört
wir
hätten gehört
ihr
hättet gehört
sie/Sie
hätten gehört
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde hören
du
würdest hören
er/sie/es
würde hören
wir
würden hören
ihr
würdet hören
sie/Sie
würden hören
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gehört haben
du
würdest gehört haben
er/sie/es
würde gehört haben
wir
würden gehört haben
ihr
würdet gehört haben
sie/Sie
würden gehört haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [hören]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
