Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
hüte
du
hütest
er/sie/es
hüte
wir
hüten
ihr
hütet
sie/Sie
hüten
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gehütt
du
habest gehütt
er/sie/es
habe gehütt
wir
haben gehütt
ihr
habet gehütt
sie/Sie
haben gehütt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde hüten
du
werdest hüten
er/sie/es
werde hüten
wir
werden hüten
ihr
werdet hüten
sie/Sie
werden hüten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gehütt haben
du
werdest gehütt haben
er/sie/es
werde gehütt haben
wir
werden gehütt haben
ihr
werdet gehütt haben
sie/Sie
werden gehütt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
hütte
du
hüttest
er/sie/es
hütte
wir
hütten
ihr
hüttet
sie/Sie
hütten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gehütt
du
hättest gehütt
er/sie/es
hätte gehütt
wir
hätten gehütt
ihr
hättet gehütt
sie/Sie
hätten gehütt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde hüten
du
würdest hüten
er/sie/es
würde hüten
wir
würden hüten
ihr
würdet hüten
sie/Sie
würden hüten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gehütt haben
du
würdest gehütt haben
er/sie/es
würde gehütt haben
wir
würden gehütt haben
ihr
würdet gehütt haben
sie/Sie
würden gehütt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [hüten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
