Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
klopfe
du
klopfest
er/sie/es
klopfe
wir
klopfen
ihr
klopfet
sie/Sie
klopfen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe geklopft
du
habest geklopft
er/sie/es
habe geklopft
wir
haben geklopft
ihr
habet geklopft
sie/Sie
haben geklopft
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde klopfen
du
werdest klopfen
er/sie/es
werde klopfen
wir
werden klopfen
ihr
werdet klopfen
sie/Sie
werden klopfen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde geklopft haben
du
werdest geklopft haben
er/sie/es
werde geklopft haben
wir
werden geklopft haben
ihr
werdet geklopft haben
sie/Sie
werden geklopft haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
klopfte
du
klopftest
er/sie/es
klopfte
wir
klopften
ihr
klopftet
sie/Sie
klopften
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte geklopft
du
hättest geklopft
er/sie/es
hätte geklopft
wir
hätten geklopft
ihr
hättet geklopft
sie/Sie
hätten geklopft
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde klopfen
du
würdest klopfen
er/sie/es
würde klopfen
wir
würden klopfen
ihr
würdet klopfen
sie/Sie
würden klopfen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde geklopft haben
du
würdest geklopft haben
er/sie/es
würde geklopft haben
wir
würden geklopft haben
ihr
würdet geklopft haben
sie/Sie
würden geklopft haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [klopfen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
