Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
knacke
du
knackest
er/sie/es
knacke
wir
knacken
ihr
knacket
sie/Sie
knacken
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe geknackt
du
habest geknackt
er/sie/es
habe geknackt
wir
haben geknackt
ihr
habet geknackt
sie/Sie
haben geknackt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde knacken
du
werdest knacken
er/sie/es
werde knacken
wir
werden knacken
ihr
werdet knacken
sie/Sie
werden knacken
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde geknackt haben
du
werdest geknackt haben
er/sie/es
werde geknackt haben
wir
werden geknackt haben
ihr
werdet geknackt haben
sie/Sie
werden geknackt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
knackte
du
knacktest
er/sie/es
knackte
wir
knackten
ihr
knacktet
sie/Sie
knackten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte geknackt
du
hättest geknackt
er/sie/es
hätte geknackt
wir
hätten geknackt
ihr
hättet geknackt
sie/Sie
hätten geknackt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde knacken
du
würdest knacken
er/sie/es
würde knacken
wir
würden knacken
ihr
würdet knacken
sie/Sie
würden knacken
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde geknackt haben
du
würdest geknackt haben
er/sie/es
würde geknackt haben
wir
würden geknackt haben
ihr
würdet geknackt haben
sie/Sie
würden geknackt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [knacken]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
