Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
konzentriere
du
konzentrierest
er/sie/es
konzentriere
wir
konzentrieren
ihr
konzentrieret
sie/Sie
konzentrieren
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe konzentriert
du
habest konzentriert
er/sie/es
habe konzentriert
wir
haben konzentriert
ihr
habet konzentriert
sie/Sie
haben konzentriert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde konzentrieren
du
werdest konzentrieren
er/sie/es
werde konzentrieren
wir
werden konzentrieren
ihr
werdet konzentrieren
sie/Sie
werden konzentrieren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde konzentriert haben
du
werdest konzentriert haben
er/sie/es
werde konzentriert haben
wir
werden konzentriert haben
ihr
werdet konzentriert haben
sie/Sie
werden konzentriert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
konzentrierte
du
konzentriertest
er/sie/es
konzentrierte
wir
konzentrierten
ihr
konzentriertet
sie/Sie
konzentrierten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte konzentriert
du
hättest konzentriert
er/sie/es
hätte konzentriert
wir
hätten konzentriert
ihr
hättet konzentriert
sie/Sie
hätten konzentriert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde konzentrieren
du
würdest konzentrieren
er/sie/es
würde konzentrieren
wir
würden konzentrieren
ihr
würdet konzentrieren
sie/Sie
würden konzentrieren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde konzentriert haben
du
würdest konzentriert haben
er/sie/es
würde konzentriert haben
wir
würden konzentriert haben
ihr
würdet konzentriert haben
sie/Sie
würden konzentriert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [konzentrieren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
