Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
missbrauche
du
missbrauchest
er/sie/es
missbrauche
wir
missbrauchen
ihr
missbrauchet
sie/Sie
missbrauchen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe missbraucht
du
habest missbraucht
er/sie/es
habe missbraucht
wir
haben missbraucht
ihr
habet missbraucht
sie/Sie
haben missbraucht
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde missbrauchen
du
werdest missbrauchen
er/sie/es
werde missbrauchen
wir
werden missbrauchen
ihr
werdet missbrauchen
sie/Sie
werden missbrauchen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde missbraucht haben
du
werdest missbraucht haben
er/sie/es
werde missbraucht haben
wir
werden missbraucht haben
ihr
werdet missbraucht haben
sie/Sie
werden missbraucht haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
missbrauchte
du
missbrauchtest
er/sie/es
missbrauchte
wir
missbrauchten
ihr
missbrauchtet
sie/Sie
missbrauchten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte missbraucht
du
hättest missbraucht
er/sie/es
hätte missbraucht
wir
hätten missbraucht
ihr
hättet missbraucht
sie/Sie
hätten missbraucht
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde missbrauchen
du
würdest missbrauchen
er/sie/es
würde missbrauchen
wir
würden missbrauchen
ihr
würdet missbrauchen
sie/Sie
würden missbrauchen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde missbraucht haben
du
würdest missbraucht haben
er/sie/es
würde missbraucht haben
wir
würden missbraucht haben
ihr
würdet missbraucht haben
sie/Sie
würden missbraucht haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [mißbrauchen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
