Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
komme mit
du
kommest mit
er/sie/es
komme mit
wir
kommen mit
ihr
kommet mit
sie/Sie
kommen mit
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
sei mitgekommen
du
seiest mitgekommen; seist mitgekommen
er/sie/es
sei mitgekommen
wir
seien mitgekommen
ihr
seiet mitgekommen
sie/Sie
seien mitgekommen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde mitkommen
du
werdest mitkommen
er/sie/es
werde mitkommen
wir
werden mitkommen
ihr
werdet mitkommen
sie/Sie
werden mitkommen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde mitgekommen sein
du
werdest mitgekommen sein
er/sie/es
werde mitgekommen sein
wir
werden mitgekommen sein
ihr
werdet mitgekommen sein
sie/Sie
werden mitgekommen sein
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
käme mit
du
kämest mit; kämst mit
er/sie/es
käme mit
wir
kämen mit
ihr
kämet mit; kämt mit
sie/Sie
kämen mit
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
wäre mitgekommen
du
wärest mitgekommen
er/sie/es
wäre mitgekommen
wir
wären mitgekommen
ihr
wäret mitgekommen
sie/Sie
wären mitgekommen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde mitkommen
du
würdest mitkommen
er/sie/es
würde mitkommen
wir
würden mitkommen
ihr
würdet mitkommen
sie/Sie
würden mitkommen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde mitgekommen sein
du
würdest mitgekommen sein
er/sie/es
würde mitgekommen sein
wir
würden mitgekommen sein
ihr
würdet mitgekommen sein
sie/Sie
würden mitgekommen sein
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [mitkommen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
