Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
mobilisiere
du
mobilisierest
er/sie/es
mobilisiere
wir
mobilisieren
ihr
mobilisieret
sie/Sie
mobilisieren
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe mobilisiert
du
habest mobilisiert
er/sie/es
habe mobilisiert
wir
haben mobilisiert
ihr
habet mobilisiert
sie/Sie
haben mobilisiert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde mobilisieren
du
werdest mobilisieren
er/sie/es
werde mobilisieren
wir
werden mobilisieren
ihr
werdet mobilisieren
sie/Sie
werden mobilisieren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde mobilisiert haben
du
werdest mobilisiert haben
er/sie/es
werde mobilisiert haben
wir
werden mobilisiert haben
ihr
werdet mobilisiert haben
sie/Sie
werden mobilisiert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
mobilisierte
du
mobilisiertest
er/sie/es
mobilisierte
wir
mobilisierten
ihr
mobilisiertet
sie/Sie
mobilisierten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte mobilisiert
du
hättest mobilisiert
er/sie/es
hätte mobilisiert
wir
hätten mobilisiert
ihr
hättet mobilisiert
sie/Sie
hätten mobilisiert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde mobilisieren
du
würdest mobilisieren
er/sie/es
würde mobilisieren
wir
würden mobilisieren
ihr
würdet mobilisieren
sie/Sie
würden mobilisieren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde mobilisiert haben
du
würdest mobilisiert haben
er/sie/es
würde mobilisiert haben
wir
würden mobilisiert haben
ihr
würdet mobilisiert haben
sie/Sie
würden mobilisiert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [mobilisieren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
