Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
denke nach
du
denkest nach
er/sie/es
denke nach
wir
denken nach
ihr
denket nach
sie/Sie
denken nach
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe nachgedacht
du
habest nachgedacht
er/sie/es
habe nachgedacht
wir
haben nachgedacht
ihr
habet nachgedacht
sie/Sie
haben nachgedacht
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde nachdenken
du
werdest nachdenken
er/sie/es
werde nachdenken
wir
werden nachdenken
ihr
werdet nachdenken
sie/Sie
werden nachdenken
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde nachgedacht haben
du
werdest nachgedacht haben
er/sie/es
werde nachgedacht haben
wir
werden nachgedacht haben
ihr
werdet nachgedacht haben
sie/Sie
werden nachgedacht haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
dächte nach
du
dächtest nach
er/sie/es
dächte nach
wir
dächten nach
ihr
dächtet nach
sie/Sie
dächten nach
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte nachgedacht
du
hättest nachgedacht
er/sie/es
hätte nachgedacht
wir
hätten nachgedacht
ihr
hättet nachgedacht
sie/Sie
hätten nachgedacht
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde nachdenken
du
würdest nachdenken
er/sie/es
würde nachdenken
wir
würden nachdenken
ihr
würdet nachdenken
sie/Sie
würden nachdenken
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde nachgedacht haben
du
würdest nachgedacht haben
er/sie/es
würde nachgedacht haben
wir
würden nachgedacht haben
ihr
würdet nachgedacht haben
sie/Sie
würden nachgedacht haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [nachdenken]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
