Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
nute
du
nutest
er/sie/es
nute
wir
nuten
ihr
nutet
sie/Sie
nuten
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe genutet
du
habest genutet
er/sie/es
habe genutet
wir
haben genutet
ihr
habet genutet
sie/Sie
haben genutet
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde nuten
du
werdest nuten
er/sie/es
werde nuten
wir
werden nuten
ihr
werdet nuten
sie/Sie
werden nuten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde genutet haben
du
werdest genutet haben
er/sie/es
werde genutet haben
wir
werden genutet haben
ihr
werdet genutet haben
sie/Sie
werden genutet haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
nutete
du
nutetest
er/sie/es
nutete
wir
nuteten
ihr
nutetet
sie/Sie
nuteten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte genutet
du
hättest genutet
er/sie/es
hätte genutet
wir
hätten genutet
ihr
hättet genutet
sie/Sie
hätten genutet
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde nuten
du
würdest nuten
er/sie/es
würde nuten
wir
würden nuten
ihr
würdet nuten
sie/Sie
würden nuten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde genutet haben
du
würdest genutet haben
er/sie/es
würde genutet haben
wir
würden genutet haben
ihr
würdet genutet haben
sie/Sie
würden genutet haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [nuten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
